Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 12 – Denver

povídky

Dnes je úterý a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Denver. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly zde najdete vždy v úterý a pátek. Příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


A čo je najhoršie spolu s ním sa mi už navždy vzdialil aj Damon.

„Elena. Elena no tak už musíme ísť,“ drgala do mňa Bonnie.

„Kde sme?“ spýtala som sa.

„Už sme v Denveri. No tak vstávaj,“ snažila sa Bonnie.

„Dobre veď už idem,“ povedala som a proti svojej vôli som od seba odlepila viečka. Horko – ťažko som si pobrala veci a šla za Bonnie, ktorá mala namierené na letisko v Denveri, kde sme práve pristáli. Vliekli sme sa po všelijakých kontrolách a neviem čom ešte až sme sa víťazoslávne dostali do hotela.

„A čo teraz Elena? Chceš sa stále skrývať v hoteloch?“ spýtala sa ma Bonnie, keď sme už obe boli vybalené a chystali sa spať.

„Nie nebudem v hoteli stále. Moja mama tu má dom, ktorý je napísaný na mňa. Pôjdem tam, ale je odtiaľto asi tri hodiny to by bolo veľa. Som unavená,“ oznámila som jej a ignorovala jej nesúhlasný pohľad. Viem, že nesúhlasí s tým ako som Damonovi klamala a nepovedala mu čo som mala, ale je to tak lepšie. Skôr či neskôr to pochopí aj Damon aj Bonnie.

„A ako sa tam dostaneš?“ spýtala sa ma.

„Zajtra si kúpim auto a pôjdem,“ oznámila som jej. Bonnie zabehla voda, ktorú práve pila a neveriacky si ma premerala.

„Ty máš peniaze na auto?“ spýtala sa ma.

„Áno mám.“

„Koho? Damonove?“

„Nie. Nemám Damonove peniaze a aj keby som mala nepoužívala by som ich,“ povedala som jej a zdôraznila každé slovo, aby jej niečo náhodou neuniklo.

„Prečo?“

„Ježiš Bonnie. Prečo? No preto lebo sú to jeho peniaze a ja ich nemôžem používať kedže som od neho odišla aj s jeho nenarodeným dieťatom. Teda ak to dieťa vôbec je jeho a nie jeho brata,“ vysvetlila som jej situáciu.

„Kto ti kázal odísť od Damona?“ spýtala sa Bonnie.

„Bonnie o tomto sme sa už bavili. Nechcem to znova rozoberať,“ povedala som jej a odvrátila pohľad. Znova sa mi chcelo plakať. Čo asi teraz robí Damon? Musí sa strašne trápiť. Prečítal už môj list alebo nie? Na tieto otázky som bohužiaľ odpovede nemala. A na niektoré som odpoveď ani nechcela. Bojovala by som s túžbou ísť za ním a utešiť ho.

„Dobre. Viem, že sa chceš spýtať ešte na niečo,“ povedala som.

„Áno chcem. Ako zistíš koho je to dieťa?“ spýtala sa ma Bonnie.

„Ja neviem. Nejaké návrhy?“

„No, krvné testy neprichádzajú do úvahy. Takže som rozmýšľala. Podobnosť. Hlavne oči. Ak to dieťatko bude mať oči po otcovi tak by si to mohla zistiť podľa toho. Damon má modré a Stefan zelené aspoň sa mi zdá,“ navrhla Bonnie.

„No to by šlo,“ uznala som.

„Elena a keď sa vrátim do Mystic Falls, čo poviem Damonovi? Bude sa ma vypytovať a môže ma aj ovplyvniť,“ strachovala sa Bonnie.

„Klam. Keď prídeš tvár sa prirodzene a keď ti Damon oznámi, že som odišla tvár sa prekvapene. A keď sa ťa spýta, že kde asi som tak povedz, že som chcela odísť, ale nemyslela si si, že by som to naozaj spravila a že som chcela ísť do Europy,“ povedala som a pokrčila ramenom.

„Super. Tak ty to máš takto úžasne naplánované,“ povedala Bonnie a povzdychla si.

„Bonnie, pomôž mi prosím. Damon sa to nemôže dozvedieť pretože by toto všetko bolo na nič.“

„Ja viem ja len, že…bojím sa. Vieš Damon je nedôverčivý nebude mi veriť a potom ma ovplyvní a všetko sa dozvie.“

„Tak si dávaj železník a budeš mimo ohrozenia.“

„Dobre Elena, ale aj tak sa ho bojím.“

„Damon ti nič neurobí,“ obhajovala som ho.

„Tebe nič neurobí, ale mne? To je už otázne.“

„Neboj sa. Normálne choď domov a Damona nevnímaj až keď sa ťa spýta prečo a kde som odišla. Potom mu povedz to o tej Európe a bude to v poriadku,“ povedala som v pohode a mykla ramenom.

„Elena ako môžeš byť takáto pokojná. Veď Damon bude trpieť keď si tvoj list prečíta ak si ho už neprečítal,“ povedala Bonnie a neveriacky rozhodila rukami a začala sa prechádzať po izbe.

„A čo mám robiť?“ spýtala som sa jej.

„Ja neviem Elena. Napríklad myslieť na Damona a na to čo teraz prežíva?“ Viem, robím sa, že mi na Damonovi nezáleží a že mi je jedno čo s ním je, ale to nieje pravda. Ja len nechcem znova na to myslieť. Naposledy, keď som na to myslela, som preplakala celú noc a celý deň. Už to nechcem znova zažiť. No bolo to silnejšie. Slzy sa zo mňa valili ako vodopád.

„Bonnie ja nemôžem. Keď si spomeniem na Damona tak ma ide rozhodiť, srdce mi puká pri každej spomienke na neho. Nenávidím sa za to, že som od neho odišla, že som mu nepovedala ani slovo o tom kam idem ani slovo o tom, že možno čakám jeho dieťa. Nenávidím sa kvôli tomu, že som ho len tak opustila práve vtedy keď nám to spolu tak dobre išlo. Práve vtedy keď bol po dlhom čase konečne šťastný. Ale pochop ma. Ja nemôžem len tak prísť a oznámiť mu, že čakám jeho dieťa. A ani neviem či to dieťa je jeho,“ pozrela som sa na ňu so zaslzenými očami a pokračovala som.

„Bonnie prosím sľúb mi, že mu nič nepovieš.“

„Nie nepoviem. Neboj sa,“ povedala mi a objala ma.

„Tak a teraz poďme už spať,“ navrhla Bonnie.

„Áno máš pravdu poďme. Zajtra musíme ísť do môjho nového domčeku,“ povedala som s úsmevom.

„Áno. Presne tak. Musíme sa tešiť aj z tých malých vecí. Už sa netráp. Pomôžem Damonovi, aby ho to tak nebolelo a ako ho poznám bude veľmi zaneprázdnený tvojím hľadaním takže na bolesť si ani nespomenie,“ upokojovala ma Bonnie.

„Ďakujem Bonnie. Ani neviem čo by som bez teba robila,“ povedala som jej. Bonnie ma objala a spoločne sme sa nechali pohltiť našimi snami.

RáNO:

„Elena vstávaj!!“ kričala Bonnie.

„Veď už idem,“ povedala som a nejako som sa z postele dostala do kúpeľne a spravila so seba človeka.

„Musíme sa ponáhľať. Cesta do domu je tri hodiny,“ oznámila mi Bonnie.

„Tak poďme. Včera sme toho ani moc nevybalili takže môžeme rovno ísť,“ povedala som jej a spakovala si posledné veci čo som tu mala. Ešte som skontrolovala izbu či tu náhodou niečo neostalo a šli sme s Bonnie na recepciu hotela. Tam sme odhlásili našu izbu a vydali sa na cestu. Bonnie ukradla auto pomocou nejakých kúziel. Svoje vlastné si kúpim až neskôr. Cesta trvala necelé tri hodiny. Celý čas som premýšľala nad Damonom, dieťatkom, našim vzťahom a tak ďalej. Na nič nové som neprišla takže som to nechala radšej tak. Dom bol úžasný. Mal päť izieb. Dve dole a tri na poschodí. Dve kúpeľne a krásnu záhradu, dokonca s bazénom.

„WOW tak tebe sa tu bude žiť,“ pozerala sa Bonnie na dom s otvorenými ústami.

„To ti vyvraciať nebudem,“ usmiala som sa.

„Dobre, rada by som ostala Elena, ale chcem sa ešte pred zotmením dostať do Mystic Falls,“  povedala mi a objala ma.

„To je v poriadku zlatko, zas nabudúci týždeň,“ povedala som a objatie opätovala. Zase som sa rozplakala.

„Čo je moja? Čo sa stalo? Veď prídem za týždeň,“ povedala a pozrela mi do očí.

„Nie o to nejde. Len mi je strašne ľúto, že nemôžem ísť s tebou,“ priznala som.

„Bude to v poriadku. Damon je silný ty si silná. Prekonali ste spolu už všeličo toto vás nezlomí. Pozri, možno sa o niekoľko rokov znova uvidíte.“

„Ja viem Bonnie. Ale strašne mi chýba a to sme tu len druhý deň.“

„Bude to v poriadku. Uvidíš.“

„Ďakujem Bonnie. Bež už lebo nestihneš lietadlo,“ povedala som jej a znova ju objala. Rozlúčili sme sa a Bonnie odišla.

DAMON:

Znova som jej skúsil zavolať. Nič. Má vypnutý mobil už druhý deň. Toto už není možné. Není doma, není u Caroline, není u Bonnie, není nikde. A nikdo ju ani nevidel. Kde sa to dievča túla? Viem, že so Stefanom ani Klausom není. Tí sú teraz niekde v Európe a hľadajú nás. Tak kde je?

„Dopekla!“ zanadával som a hodil mobil na gauč. Bol som u Gilbertovcov dnes už asi po desiatykrát. Nebol tu ani Jeremy ani nik. Prázdny dom. Možno sú niekde spolu. Nie. Jeremimu som volal pred hodinou a ten ju tiež nevidel. Keď sa tak nad tým teraz zamýšľam ani Bonnie som ešte nevidel. Jej mama povedala, že nespala doma. Tak kde je?  Tie dve majú niečo zaľubom. Ako odpoveď na otázku vošla do domu Bonnie.

„Bonnie kde je Elena?“

Laurika



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Rozdávat rady je zbytečné. Moudrý si poradí sám a hlupák stejně neposlechne.“ Mark Twain