Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 18 – Kúzelný večer

Dnes je úterý a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Kúzelný večer. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly u nás na webu najdete vždy v úterý a pátek. Přejeme příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Nebyť tej dotieravej predtuchy, že to medzi nami nedopadne dobre už dávno by sme boli spolu a šťastní.

„Mami ja som hladná,“ sťažovala si Lilly hned po tom ako sme museli nastúpiť do lietadla a oboch ich zobudiť.

„Zachvíľu ti tety letušky donesú jedlo,“ upokojovala som ju. Malá Lilly sedela na kolenách mne a Damon Damonovi.

„Mami, a my budeme teraz bývať spolu ako rodina?“ spýtal sa ma malý.

„Nie. Ocko bude bývať v penzione a my u nás.“

„Prečo?“ spýtala sa Lilly a nahnevane si založila ruky na hrudi. Bola celkom roztomilá.

„Lebo som to povedala a viac sa o tom s vami baviť nebudem,“ oznámila som im.

„Dobrý deň. Máte krásne deti. Musia mať už aspoň rok, ked vedia tak pekne a plynulo rozprávať,“ prihovorila sa nám staršia pani.

„No…áno. Vlastne za necelé dva mesiace majú dva roky,“ klamala som s úsmevom.

„Vážne? Nevyzerajú na to,“ čudovala sa a ešte raz si ich pozorne prezrela.

„No…áno. Sú na svoj vek trocha menšie, ale inak sú rovnaké ako deti v ich veku,“ vysvetľovala som čo najlepšie. Našťastie prišla letuška s jedlom, tak starej pani nezostávalo nič iné než nás nechať v kľude sa najesť.

„Čo som vám povedala o tom, že nemáte na verejnosti rozprávať,“ poučovala som ich.

„Prepáč,“ povedali dvojhlasne.

„Ale veď ich nechaj sú to len deti,“ poúčal tentoraz Damon mňa. Prevrátila som oči stlpkom a dala deťom konečne jesť. Neskôr aj napiť krvi, ktorú sme s Damonom prepašovali až sem do lietadla. Kým som jedla ja Damonovi neostávalo nič iné len deti niako zabávať. Bolo vidno, že sa už v lietadle nudia, preto som sa nesmierne tešila, keď lietadlo pristálo v mojom rodnom mestečku.

„Je skvelé byť zas doma,“ uškrnula som sa a Damon mi úsmev opätoval. Zobrali sme deti a spoločne vyrazili najprv pre batožiny a potom ku mne domov.

„Elena!“ zakričal Rick z kuchyne. No, keď nás s Damonom a deťmi uvidel vo dverách zarazil sa. Pomaly sa k nám približoval a s otvorenými ústami si nás prezeral. Za ním sa už dovalili Caroline a Bonnie. Tie sa pre zmenu na nás dívali, no ako to povedať…dojemne. Fakt som sa bála, že sa rozplačú.

„Ste krásny,“ zvýskla Caroline a všetkých nás vyobímala. Bonnie sa k nej hneď pridala.

„Mohol by mi to niekto vysvetliť? Vy ste vedeli, že Elena a Damon majú spolu…“ nedopovedal. Len sa na nás užasnuto díval.

„Ja ti to vysvetlím…“ začala som.

„Dobre. Vy traja sa porozprávajte a my zatiaľ zabavíme deti,“ skočila mi do reči Caroline. Deti sme teda položili na zem k Bonnie a Caroline.

„Mami, ale povedala si, že pred cudzími ľuďmi nemáme chodiť ani rozprávať,“ napomenula ma Lilly.

„Áno a to aj platí, ale tento ujo – mimochodom volá sa Rick – nie je cudzí, takže pri ňom sa môžete správať normálne,“ povedala som im a hneď to aj ľutovala. Obaja začali kričať a behať po celom dome.

„Sľúb mi, že pojem normálne s nimi ešte preberieme,“ povedala som s úsmevom Damonovi. Ten sa len uškrnul a nasledoval Ricka do kuchyne.

„Tak, začnite,“ vyzval nás Rick a vyzeral pri tom dosť naštvane. Začali sme teda rozprávať a všetko mu dopodrobna vysvetlili.

„Prečo ste mi to nepovedali?“ spýtal sa.

„Nechcela som, aby o tom niekto vedel,“ vysvetlila som.

„No a ja som sa to dozvedel len včera,“ priznal Damon s pokrčením ramien.

„Prečo len včera?“ spýtal sa znova Rick.

„To je nadlho. Nechcem teraz o tom hovoriť.“ Postavila som sa a šla za deťmi hore. Rick a Damon ma následovali.

„Mami, toto je tvoja izba?“ spýtala sa Lilly skákajúc po mojej bezbrannej posteli.

„Áno a na tej posteli by som sa ešte rada vyspala,“ oznámila som jej a dala ju z nej dole. Malý Damon zas usilovne listoval v mojom denníku.

„Zlatko?“ spýtala som sa a on ku mne zdvihol zrak:

„Ty už vieš čítať?“ spýtala som sa pochybovačne so zdvihnutým obočím.

„Nie, ale Bonnie mi ho čítala,“ priznal Damon. Hodila som na Bonnie vražedný pohľad a ona na mňa zas ospravedlňujúci.

„Prepáč,“ povedala.

„Ideme teda do penzionu?“ zamiešal sa do rozhovoru aj Damon a tým si od detí zaslúžil veľké objatia a súhlasné pokrykovanie.

„Áno, áno,“ kričali a prosebne na mňa hľadeli.

„No dobre. Tak choďte,“ súhlasila som.

„Ako choďte? Ideš s nami nie?“ spýtal sa Damon nechápavo a nesúhlasne zároveň.

„Damon…“ Bohužiaľ skočil mi do reči: „Elena, no ták. Iba na večeru. Navečeriame sa spolu a vy pôjdete domov.“ Začal sa ku mne približovať: „Najeme sa spolu.“ Odmlčal sa a už stál tesne pri mne. A ked hovorím tesne, mám na mysli naozaj tesne. Jeden druhého sme sa takmer dotýkali. No a iste viete, že z takejto blízkosti sa mi podlamujú kolená, silno mi búši srdce a ja strácam hlavu. Poviem čokoľvek v jeho prospech. Nepremýšľam proste sa len dívam do tých nádherných modrých očí a súhlasím so všetkým čo Damon odo mňa chce. Bojazlivo som si uvedomila, že Damon v mojom prípade nepotrebuje ani svoju moc ovplyvňovať.

„Dobre, ale len večera. Potom zoberiem deti a pôjdeme domov,“ povedala som a rozhodne sa pozrela do Damonových očí.

„Dobre, dobre,“ súhlasil Damon neochotne. Zobrali sme teda deti a rozlúčili sa.

„Ale veď ešte prídete nie?“ spýtal sa Rick.

„Áno samozrejme,“ prikývla som a pobrala sa na odchod.

„Elena,“ zastavil ma ešte Rick. Otočila som sa.

„Gratulujem. Obom vám rodičovstvo pristane a Damon sa možno naučí byť zodpovedný,“ povedal Rick s úsmevom. Úsmev som mu opätovala a šla von za Damonom a deťmi.

„Tak. Vitajte,“ povedal Damon, keď sme vošli do penzionu.

„Môj skromný príbytok,“ pokračoval Damon s lišiackym úsmevom. Dosť pochybovačne som sa na neho pozrela. Penzion sa proste nedá spájať so slovom ako je skromný.

„Čo?“ nechápal Damon.

„Skromný?“ spýtala som sa.

„Robme, že hej,“ povedal s úškrnom a vybral sa na poschodie, kde mali namierené aj dvojičky. Usmiala som sa, pokrútila hlavou a následovala ich.

„Toto je tvoja izba ocko?“ spýtal sa tentoraz Damon, ktorý takisto skákal po posteli. Bohužiaľ nie po tej Damonovej.

„Nie toto je izba môjho brata, takže v skákaní po posteli môžeš pokračovať,“ uškrnul sa Damon. Po tomto vyhlásení sa k nemu pridala aj jeho sestra.

„A kde máš izbu ty?“ spýtala sa ho Lilly.

„Na konci chodby,“ vysvetlil stručne.

„Idem robiť večeru, vy zatiaľ robte čo chcete,“ povedal Damon s úsmevom.

„A máte tu bazén?“ spýtala sa Lilly.

„Nie, ale vzadu sú preliezky a keď budete dobrí dostanete aj bazén,“ sľuboval Damon.

„Vy tu máte niake preliezky?“ spýtala som sa prekvapene. To som fakt netušila.

„Áno ty si ešte nikdy nebola na našej zadnej záhrade?“ spýtal sa Damon.

„Keď tak nad tým premýšľam…tak vlastne ani nie,“ priznala som.

„Tak sa choďte pozrieť. Je tam všetko. Preliezky, hojdacia sieť, hojdačky, hojdačka pre štyroch a tak,“ vymenuvával Damon.

„Všetko okrem bazéna,“ poznamenala som.

„To napravím. Neboj sa,“ ubezpečil ma a stratil sa na prízemí.

„Tak čo. Ideme na tie preliezky?“ spýtala som sa ich. Obaja s úsmevom prikývli.

„Tak, nech sa páči,“ povedal Damon, keď sme vchádzali do jedálne. V jedálni bol krásne prestretý stôl s jedlom na aké len pomyslíte. Svietili na ňom nádherné sviečky s krásnymi vôňami a okolo nich posiate lupene z červených ruží.

„Wow. Je to tu nádherné,“ pochválila som pravdivo.

„Snažil som sa,“ povedal s úsmevom. Odsunul mi stoličku a ja som si sadla. Deti už tiež sedeli za stolom. Damon nám nalial červené víno (naše obľúbené) a deťom krv. Popriali sme si dobrú chuť a začali jesť. Počas toho sme sa rozprávali. Damon nám porozprával o svojej minulosti ešte, keď bol človek, potom o tom ako spoznal Katherine, o svojej premene a o tom všetkom čo zažil počas tých 148 rokov čo bol upírom. Potom som hovorila ja. Taktiež o mojom detstve, o rokoch na strednej a nakoniec o tom kedy a ako som sa dozvedela, že som tehotná, čo všetko sa stalo v Denveri a tak. Deti nás celý čas zaujato počúvali. Občas niečo okomentovali, podotkli alebo sa na niečo spýtali. Bol to naozaj kúzelný večer. Mala som pocit, že toto je naše prvé rande. Ak samozrejme vynecháme deti. Akoby sme sa len teraz spoznali a dozvedáme sa jeden o druhom viac. Bol to naozaj skvelý pocit sa s niekým takto porozprávať. Hlavne, keď ten niekto je Damon.

„Mami, som unavený,“ sťažoval sa Damon.

„Áno zlatko už ideme domov,“ sľúbila som mu.

„Tak skoro?“ sklamane sa opýtal Damon. Lilly s ním samozrejme hneď súhlasila.

„Áno. Veď vidíte, že Damon je už unavený,“ podotkla som.

„Tak tu prespite,“ navrhol Damon.

„Nie Damon. Mali sme dohodu,“ pripomenula som mu.

„Elena, veď je to len na jednu noc. O nič sa nebudem pokúšať ani sa nič medzi nami nestane kým nebudeš ty sama chcieť. Veď tu len prespíte,“ upokojoval ma Damon. Premýšľala som nad tým. Nieje to taký zlý nápad, ale to neznamená, že sa mi to páči. Nakoniec som teda súhlasila. Deti sme uložili do jednej s hosťovských izieb. Trvali na tom, že budú spať v Stefanovej izbe, ale Damon nám povedal, že Stefan sa vrátil domov od Klausa, takže sa každú chvíľu vráti. Takže sa nápad zamietol. Vybrali sme izbu s troma posteľmi – jedna manželská a jedna válenda – aby som mohla spať s nimi. Uložili sme ich na manželskú posteľ, pobozkali ich na dobrú noc a šli upratať kuchyňu. Damon najprv protestoval, ale nakoniec mi dovolil pomáhať mu. Potom navrhol, aby sme sa pozreli na niaky film. Film bol zaujímavý, ale ja som bola príliš unavená na to, aby som vydržala až dokonca. Zaspala som. Zobudila som sa v Damonovom náručí. Niesol ma hore schodmi do izby. No nezastali sme pred dverami hosťovskej izby. Pokračovali sme na koniec chodby do Damonovej izby. Na moje veľké prekvapenie som vôbec neprotestovala. Bolo to zrejme tým, že som sa práve zobudila. Opatrne ma položil do perín a prikryl ma. Lahol si vedľa mňa a objal ma. Privinula som sa k nemu a naše prsty sa preplietli. Musela som si dávať pozor, aby nezistil, že som hore.

Pobozkal ma na krk a zašepkal: „Milujem ťa.“ Aj ja teba, pomyslela som si a so spokojným úsmevom na perách zaspala.

LILLY:

„Lilly, vstávaj!“ budil ma Damon.

„Prestaň chcem ešte spať,“ povedala som mu.

„Ale dole v kuchyni je ockov brat,“ oznámil mi.

„No a čo?“ nechápala som.

„Nudím sa. Pome ho sledovať kým mamina a ocko vstanú,“ navrhol. Usmiala som. Zbožňujem sledovať ľudí.

„Tak dobre. Presvedčil si ma,“ povedala som s úsmevom. Opatrne sme otvorili dvere na izbe a šli k zábradliu. Odtiaľ sme mohli v poriadku pozorovať ockovho brata, Stefana. Bolo to dosť nudné. Nič nerobil len sedel, kukal do blba a popíjal niaky divný, hnedý nápoj.

„Ja sa nudím,“ posťažovala som sa Damonovi a znudene sa o zábradlie oprela.

„Tak poďme za ním,“ navrhol môj milovaný braček a ja som ihneď s lišiackym úsmevom súhlasila.

STEFAN:

Sedel som a popíjal whisky v penzione, keď zrazu niekto na mňa vyskočil spod gauča: „Ahoj,“ prihovorilo sa mi malé dievčatko s úsmevom. Malo krátke hnedé vlasy a hnedé oči. Nemohol som tomu uveriť, ale akoby Elene z oka vypadla.

„Ty si ockov brat?“ spýtal sa ma zas chlapček, ktorý taktiež – ako zrejme jeho sestra – vyliezol spod gauča.

„Čo? Kto je váš ocko?“ spýtal som sa nechápavo. Mám len jedného brata a ten určite nie je otcom. Takže som sa buď zbláznil ja alebo tie deti.

„Damon Salvatore,“ odpovedal mi chlapček.

„Tak to vám teda fakt neverím. Kto je potom vaša mama?“ spýtal som sa a pripadal som si stále šialenejší a šialenejší. Rozprávam sa tu s dvoma deťmi, ktoré podľa svojej výšky môžu mať tak pol roka, ale podľa toho ako sa vyjadrujú a pobehujú asi tak dva roky. Vážne som sa zbláznil. Pobyt s Klausom mi neurobil dobre.

„Naša mama je Elena Gilbertová,“ odpovedalo dievčatko pokojne.

„To určite,“ povedal som a zamieril rovno do Damonovej izby. Počul som ako ma tie zvláštne deti nasledujú.

„Damon? Môžeš mi vysve…“ sekol som sa. Pohľad, ktorý sa mi naskytol mi úplne vyrazil dych. Elena a Damon v tesnom objatí a spiaci v jednej posteli. Damon Elenu obíma a ona sa nebráni. Vôbec jej to neprekáža. Pokojne spí v jeho náručí.

Potriasol som hlavou, aby som z nej vytriasol ten odporný pohľad a povedal: „Damon! Vstávaj! No, ták!“ prikázal som mu.

„Bože, Stefan to bezo mňa nevydržíš ani chvíľu? Musím ti robiť spoločnosť už od rána? Vážne by si si mal nájsť priateľku braček,“ poúčal ma Damon naštvane.

„Vysvetlíš mi čo tu robia dve cudzie deti, ktoré vravia, že sú vaše?“ spýtal som sa naštvane tentoraz ja.

„No to je nadlhšie braček. Zatiaľ ti musí stačiť toľko, že vážne sú tie deti naše,“ oznámil mi s úsmevom. Zrejme pyšný na svoj výtvor. Deti sa zatiaľ premiestnili na posteľ a hrali sa s maminými vlasmi, zatiaľ čo Damon ich šteklil. Ja som ostal stáť vo dverách s otvorenými ústami civieť na scénu pred sebou.

Laurika



Jedna reakce na Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 18 – Kúzelný večer

  1. Osteo napsal:

    Pěkný:-)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Na světě je zavedeno, že spousta hloupých si hraje na chytré. Z chytrých, kterých je na světě nedostatek, jen ti nejchytřejší si hrají na hloupé.“ Jan Werich