Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 19 – Skvelý plán

Dnes je pátek a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Skvelý plán. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly u nás na webu najdete vždy v úterý a pátek. Přejeme příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Ja som ostal stáť vo dverách s otvorenými ústami civieť na scénu pred sebou.

„Elena, ako je to možné?“ spýtal sa ma Stefan, keď sme ostali sami. Boli sme v kuchyni a ja som deťom pripravovala raňajky. Prevrátila som oči stlpkom a začala vysvetľovať všetko ohľadom môjho tehotenstva, legendy a tak dalej už asi tretí krát.

„Takže, medzi tebou a Damonom je to naozaj skutočné? Skutočnejšie než medzi nami? Lebo keby tvoja láska ku mne bola tá pravá, tie deti by boli naše.“

„Tak asi to medzi nami vtedy nebola pravá láska Stefan,“ vysvetlila som.

„A čo cítiš teraz?“ spýtal sa Stefan a v sekunde bol pri mne. Díval sa mi do očí aj ja jemu. Boli sme v tesnej blízkosti a mne akoby sa všetko vrátilo. Celý ten rok čo som bola so Stefanom, celý ten čas čo som ho milovala. Mala som nesmiernu túžbu privinúť si ho k sebe, pobozkať ho a už nikdy sa od neho nevzdialiť na viac ako meter.

„Ja… neviem,“ koktala som s pohľadom stále upretým do jeho krásnych zelených očí. Priblížil sa ešte viac. Dotýkali sme sa čelom. Ešte jeden mensí pohyb a… mala som jeho pery pevne pritisnuté na tých mojich. Neisto ma pobozkal. Chcel vedieť či to naozaj chcem.

Objala som ho okolo krku a pobozkala ho. Bozky mi opätoval. Jeho bozky boli nežné, neisté, vášnivé a predsa také iné ako tie Damonove.

Nebudem to porovnávať s Damonom, nebudem, nebudem, vírilo mi hlavou. No musela som. Jeho bozky boli iné. Nebola v nich tá divokosť, tá istota, tá istá vášeň ako v tých Damonových. Samozrejme Damonove bozky boli aj skúsenejšie. Ale na tom mi nezáležalo. Bol to Stefan. Ten Stefan, ktorého som poznala pred rokom, keď sme ešte spolu chodili.

Damon, Damon, Damon, naše deti, deti, deti, to sa ozval môj zdravý rozum. Odtlačila som sa od neho a pokrútila hlavou nad tou hlúposťou čo som práve spravila.

„Stefan, ja… nemôžem. Prepáč,“ povedala som a otočila sa späť k raňajkám čo som robila.

„Práve ma napadlo,“ začala som neisto. „Ako si sa oslobodil od Klausovho ovplyvnenia?“ spýtala som sa.

„Začal som piť železník. Nemôže ma ovplyvňovať aj keby chcel. A urobil som to kvôli tebe. Chcel som, aby to medzi nami bolo všetko zas okey, ale ty si potom niekam zmizla. Hľadal som ťa, ale asi nie dostatočne. Potom som ťa našiel až tu,“ vysvetlil. Nestihla som odpovedať do kuchyne vbehla Lilly: „Mami, rýchlo sme hladný,“ sťažovala si. Zobrala som dva taniere s rožkami a šla do jedálne, kde už bol nedočkavo usadený Damon. S čo najpresvedčivejším úsmevom som pred neho položila raňajky. Druhý tanier som položila pred Lilly.

„Kde máš brata?“ spýtala som sa jej. Ona len pokrčila plecami a zapodievala sa svojim rožkom. Ja som zatiaľ šla po tretí tanier. Ten som položila vedľa Lilly.

„Damon poď sa najesť!“ zakričal Damon. Na moje prekvapenie malý hneď dorazil a sadol si za stôl.

„Áno oci, už som tu,“ oznámil. Prekvapene som sa na Damona pozrela. Takto nepočúvajú ani mňa. On len so žiarivým úsmevom pokrčil plecami. Neskôr som im doniesla aj krv, ktorú všetci traja hneď vypili. Počas celých raňajok som mlčala. Stefan tiež a neušlo to ani Damonovi: „Čo je to s vami dvoma?“ spýtal sa nás s podozrievavým výrazom.

„Nič,“ odsekla som. Stefan sa na mňa prekvapene pozrel. Ja som ho však ignorovala. Ospravedlňujúco som sa pozrela na Damona: „Prepáč, som nejaká podráždená,“ vysvetila som.

„To z toho všetkého čo sa stalo a… nebol to dobrý nápad. Nemala som sa sem vracať,“ priznala som.

„Prečo?“ zmätene sa opýtal Damon. Aj dvojičky nesúhlasne krútili hlavami. Do rozhovoru svojich rodičov sa však neplietli.

„Pretože Damon, ja som sa zmenila. Zmenil sa aj môj podhľad na život a ja proste… V Denveri som začala od začiatku a stálo ma to veľa síl. Vrátim sa sem a všetko sa mi vráti. Celý môj predchádzajúci život. A to ja nechcem,“ vysvetlila som mu a odišla do kuchyne. Radšej. Nechcela som to viac rozoberať. Damon bol však, hneď pri mne. Chvíľu mlčal. Zrejme čakal či niečo poviem. No potom začal on: „Dobre Elena, ak to tak cítiš tak sa vráť. Ale pamätaj sa, toto je tvoj domov. Mala by si deti vychovávať tu. Tak ako vychovávali teba. Im sa tu páči a budú sklamané, keď im povieš niečo takéto,“ poúčal ma Damon. Mal pravdu, ale ja to tu nevydržím. Nemôžem byť nablízku Stefana a zároveň v pokoji vychovávať deti s Damonom. To nejde. Buď budem s jedným alebo s druhým. Alebo sama. Niekde daleko od Mystic Falls a od oboch bratov Salvatorovcov. Iné východisko nevidím. Keby som bola so Stefanom musím deti obrať o otca a to nechcem, keď ho už teraz spoznali. Najlepšie by bolo keby som bola s Damonom a Stefan by sa niekde spakoval. Niekde daleko, aby som na neho nemusela myslieť. Ale to tiež nejde. Tak čo mám robiť? pýtala som sa samej seba.

LILLY:

„Damon, musíme sa vážne porozprávať,“ oznámila som svojmu bratovi.

„Čo zas?“ spýtal sa.

„Mama pobozkala Stefana,“ oznámila som mu.

„To je blbosť. Ako to vieš?“ spýtal sa ma neveriacky.

„Videla som ich v kuchyni. Myslia si, že som ich nevidela, ale videla som to,“ tvrdila som neoblomne.

„Asi si zle videla. Mamina chce iba ocka,“ tvrdil zas Damon.

„Vážne? Tak prečo strká jazyk do úst jeho bratovi,“ povedala som už fakt naštvane.

„Fuj, to odkiaľ máš také výrazi,“ zhrozil sa Damon.

„Z telky,“ pokrčila som ľahostajne plecami.

„Tak tak už nehovor prosím,“ žiadal ma.

„Dobre, dobre. Nie som na to pyšná, ale fakt si ma naštval,“ priznala som.

„Dobre. Verím ti, ale čo s tým my zmôžeme?“ spýtal sa.

„Mám plán,“ oznámila som mu a hneď ho aj vysvetlila: „Nalákame maminu a ocina na rovnaké miesto v rovnaký čas. Do nejakej reštaurácie. Spravíme tam romantickú atmosféru a ostatné už pôjde samo,“ oznámila som mu pyšná sama na seba.

„Je to super plán, ale má trhliny. Nám deťom nerezervujú nič v žiadnej reštaurácii a už dupľom nám nedovolia spraviť tam romantickú atmosféru,“ vysvetlil mi.

„Ja viem. Aj to zariadime. Pomôže nám teta Bonnie a teta Caroline,“ vysvetlila som ďalšiu časť plánu.

„A ako vieš, že nám pomôžu?“ spýtal sa.

„Keď im povieme, že nám ide o to, aby mamina a ocino boli spolu pomôžu nám,“ tvrdila som. Chvíľu nad tým uvažoval.

„Dobre, dobre. Za pokus nič nedáme,“ súhlasil napokon. Ja som sa len víťazoslávne usmiala.

NESKôR:

„Dobre, tak mi už ideme,“ hovorila mamina a lúčila sa s ockom. My sme sa s ním tiež rozlúčili a potom vyrazili k mamine domov. Keď sme prišli hneď sme šli za Bonnie a Caroline, aby sa šli s nami „hrať“. Ochotne nás následovali do maminej izby.

„Tak ako sa ideme hrať?“ spýtala sa teta Caroline s úsmevom.

„Nechceme sa hrať. Chceme sa s vami na niečom dohodnúť,“ oznámila som im. Prekvapene na nás pozerali.

„Dobre a na čom?“ spýtala sa teta Bonnie.

„Chceme, aby ocko a mamina boli spolu, ale potrebujeme vašu pomoc,“ začal Damon.

„Ale to je len medzi nimi. My im do toho nemôžeme zasahovať,“ poúčala nás Bonnie.

„Ale my musíme. Iba si nás vypočujte,“ prosila som ich. Chvíľu nad tým premýšľali, ale nakoniec obe súhlasili. Ja som im vyrozprávala celý náš plán.

„Wow, je to naozaj skvelý plán, ale prečo reštaurácia? Môžete to urobiť u ocka doma nie?“ spýtala sa Caroline.

„Tam bude celý večer Stefan. To nepôjde,“ protestovala som.

„Nie nebude. Damon povedal, že si musí ísť niečo vyriešiť mimo mesta. Príde až za týždeň,“ oznámila nám Bonnie.

„Super takže to môžeme spraviť u ocka doma tam to bude ešte lepšie,“ zvískla som a obe ich objala.

„A prečo chcete zrazu dávať rodičov dokopy?“ spýtala sa Bonnie.

„Lebo mamina chce ísť späť do Denveru a bez ocka a to my nechceme. A ešte som ju dnes videla bozkávať Stefana,“ priznala som.

„Elena bozkávala Stefana? Nie náhodou naopak?“ neveriacky sa opýtala Caroline.

„Neviem a aj keby mamina sa nebránila,“ spresnila som.

„Aha. A vy nechcete, aby bola mamina šťastná? Možno je šťastnejšia so Stefanom.“

„Nie není. Včera dokonca s ockom spali v jednej posteli a boli šťastný až kým neprišiel Stefan a všetko neskazil. Ja si myslím, že ocka má radšej,“ vysvetľovala som.

„Dobre, keď si to teda myslíte, tak vám pomôžeme. Môžeme už aj dnes večer čo vy na to?“ spýtala sa Bonnie.

„Áno to bude super,“ súhlasili sme, hneď s úsmevmi.

VEčER:

Tak ako sme sa dohodli, večer sme všetko začali pripravovať. Najprv sme museli dostať ocka s domu. To zariadil Damon:

„Ahoj oci, pôjdeme vonku?“ spýtal sa ho do telefonu prosebne.

„Jasne ak chceš a mamina ti dovolí,“ súhlasil ocko.

„Mamina dovolila,“ povedal braček. Naozaj súhlasila.

„Tak, hneď prídem,“ počula som ocka s druhej strany telefonu. Potom Damon zložil a žiarivo sa na nás usmial: „Vybavené,“ povedal. O niečo neskôr sme sa už lúčili s ockom aj Damonom. Išli do parku. Prvá časť plánu vyriešená. Teraz druhá.

„Mami, môžem ísť s Caroline a Bonnie na večeru?“ spýtala som sa a prosebne sa na ňu pozrela.

„Jasne choďte ak vám to neprekáža,“ povedala a pozrela sa na Bonnie a Caroline.

„Nie neprekáža budeme rady,“ súhlasili s úsmevmi. Onedlho sme už boli na ceste do penzionu. Všetky potrebé veci ako sú sviečky, ruže a podobne sme mali už kúpené v aute. Keď sme prišli dom bol prázdny tak ako sme aj čakali. Bonnie a Caroline objednali niake dobré jedlo a začali sme pracovať na výzdobe jedálne. Keď sme boli hotové Bonnie zavolala mamine.

„Ahoj, sme v penzione prídeš si po deti?“ spýtala sa Bonnie.

„Jasne už idem,“ povedala mamina do telefonu.

„Elena tu bude tak za pätnásť minút možno aj skôr. Je čas zavolať Damonovi,“ povedala Caroline a hneď aj vytiahla mobil.

„Ahoj Damon, to som ja Caroline. Dones prosím ťa malého do penzionu Elena si po nich príde,“ oznámila mu Caroline. Potom som len počula ako ocko povedal: „Už ideme.“

„Tak, všetko je vybavené. Stačí len počkať.“ A nečakali sme dlho. Mamina prišla za chvíľku a ocko hneď za ňou.

ELENA:

„Tak poďte deti, ideme domov!“ prikázala som, keď som prišla do penzionu a v chodne zbadala stáť deti, Damona, Caroline aj Bonnie.

„Nie! My dve ideme aj s deťmi k tebe domov, a vy dvaja idete do jedálne,“ povedala Bonnie. Ja som sa na ňu len zmätene pozrela.

„Áno poďte,“ povedala Lilly, chytila ma za ruku a viedla ma do jedálne. Damon spravil to isté so svojim otcom.

„Vieš o čo im ide?“ spýtala som sa Damona cestou.

„Netuším,“ priznal. Chcela som začať protestovať, ale keď sme vošli do jedálne nemala som slov. Jedáleň sa zmenila na nepoznanie. Celá dlážka bola posiata lupeňmi krásnych červených ruží, na jej strede stál krásne rozprestrený stôl s červeným vínom vo vedre plnom ľadu, boli na ňom postavené sviečky, ale nehoreli. Zatiaľ. Všimla som si aj jedlo. Sushi. Ja aj Damon sushi zbožňujeme. Aj to víno, bolo naše obľúbené. Mali sme ho na prvom rande. Bolo tam krásne. Ale čo má toto všetko znamenať? pýtala som sa sama seba. Pozrela som sa na Damona či v tom náhodou nemá prsty on, ale bol aspoň taký prekvapený ako ja. Obrátila som sa teda na Bonnie a Caroline. Tie sa len šibalsky usmiali.

„No ták, choďte. Zaslúžite si to,“ povzbudila nás Bonnie. Damon a ja sme sa na seba pozreli. Damon sa usmial a zodvihol ruku do vzduchu. Trocha neisto som do nej vložila tú svoju a spolu sme vykročili ku stolu. Damon mi ako správny džentlmen odsunul stoličku. Sadla som si a pozorovala ako si sadá oproti mne. Bonnie podišla k stolu a mágiou zapálila sviečky.

„Užite si to,“ povedala a s lišiackým úsmevom na nás žmurkla.

Laurika



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Na světě je zavedeno, že spousta hloupých si hraje na chytré. Z chytrých, kterých je na světě nedostatek, jen ti nejchytřejší si hrají na hloupé.“ Jan Werich