Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 22 – Koniec Klausa, ale za akú cenu?

Dnes je úterý a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Koniec Klausa, ale za akú cenu?. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly u nás na webu najdete vždy v úterý a pátek. Přejeme příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


„Ahojte zlatíčka. Moje meno je Klaus.“

„Strýko Stefan, prečo si nás sem zaviedol? To je ten zlý ujo čo nám povedal, že si pre nás príde,“ povedala som zhrozene.

Tento ujo k nám včera prišiel a povedal, že si po nás príde. Nechcela som to však povedať mamine lebo som sa bála.

„Nebojte sa. Nič sa vám nestane. Potrebujem len vašu drahú mamičku. A najlepšie ju sem prilákam vami,“ vysvetlil.

DAMON:

„Dobré ránko,“ poprial som Elene, keď som si bol istý, že je už hore.

„Dobré aj tebe,“ usmiala sa.

„Kto ide dnes robiť raňajky?“

„Ty.“ Usmial som sa a vstal.

„Kam ideš?“

„No robiť tie raňajky nie?“ spýtal som sa s úsmevom.

„Neskôr,“ zakňučala a stiahla ma späť. Spadol som na posteľ a za trest ju začal štekliť.

„Nie! Damon! Prestaň!“ volala v záchvate rehotu. Prestal som. Zasypal som ju bozkami.

„To je už lepšie,“ skonštatovala. No zrazu som si uvedomil, že je v dome nezvyčajne ticho. Žeby dvojičky ešte nevstali? To sa mi nezdá.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Elena nechápavo.

„Neviem. Myslíš, že dvojičky ešte spia?“ spýtal som sa.

„To určite nie. Nespia tak dlho. Behajú niekde po dome a hľadajú niaku zábavu,“ povedala s úsmevom.

„Nie. Je tu ticho. Nič nepočujem. Ani v dome ani mimo neho. Ani ich dych. Nie sú tu,“ skonštatoval som a rýchlosťou svetla vyštartoval do ich izby. Bola prázdna. Elena bola za chvíľu pri mne.

„Kde sú?“

„Neviem,“ povedal som úprimne.

„Musíme ich nájsť!“

„Ja viem. Idem za Stefanom,“ oznámil som a šiel k nemu do izby. Nebol tam. Jeho posteľ bola ustlaná. Takže tu nespal, pomyslel som si. To je divné. Vrátil som sa k Elene: „Stefan tu nie je. Ani tu nespal. Niečo tu nehrá,“ oznámil som jej.

„Tak čo urobíme,“ zastonala bezmocne.

„Myslíš, že im ublíži?“ spýtala sa.

„Nie. Čo by z toho mal? Myslím, že celý ten čas čo sa hral, že sa od Klausa odpútal s ním vlastne spolupracoval.“ Toto mi výrilo v hlave už dosť dlho, ale nebral som na to ohľad. Chyba. Veľka chyba. Rýchlo som sa šiel prezliecť. Elena spravila to isté.

„Kam ideme?“ opýtala sa ma, keď som jej prikázal, aby nastúpila do auta.

„Tam kde si bola ty,“ oznámil som jej a vyštartoval.

„Myslíš si, že ich zobral tam? Vie, že je to prvé miesto, na ktoré by sme šli,“ protestovala.

„Elena, zobral ich, aby prilákal nás. Chápeš?“

„A my mu teraz vletíme priamo do pasce?“ spýtala sa hystericky.

„Nie my. Ja. Ty vezmeš deti a budeš utekať. Nasadnete do auta a vypadnete. Ja ich zabavím.“

„Ty si sa dočista zbláznil!“ vykríkla. Vedel som, že to takto dopadne.

„Elena, spravíš čo ti poviem alebo tam všetci štyria zomrieme! Musíš dostať deti do bezpečia. Ja zatiaľ musím zabaviť Stefana a Klausa,“ rozhodol som.

„Deti budú v bezpečí, ale ty zomrieš!“ zvrieskla až som nadskočil. Rozhodne som sa na ňu pozrel. Tým pohľadom, ktorý neznesie námietky. Zúfalo vzdychla a so slzami v očiach odo mňa odvrátila pohľad. Chcel som ju utešiť, ale radšej som len pozeral na cestu. Nemá to význam. Už som sa rozhodol. Kvôli svojej rodine sa oplatí zomrieť.

„Ešte stále ideš zomrieť?“ spýtala sa naštvane, keď sme vystúpili pred domom, v ktorom kedysi dočasne bývala. Ignoroval som to. Otočil som sa k nej a donútil ju pozrieť sa na mňa. V jej očiach som zazrel bolesť a bezmocnosť. Po líci jej stiekla slza. Utrel som jej ju: „Elena, musíš pochopiť, že nemám na výber. Som ich otec musím sa o nich postarať. Kvôli mne ste sa do tohoto zaplietli. To ja som ti nedovolil odísť. Musím napraviť chybu.“

„Nie je to tvoja chyba. A ak si si nevšimol som ich matka,“ protestovala.

„Práve preto ich musíš dostať do bezpečia a ja zabavím Stefana a Klausa.“ Pobozkal som ju na čelo a šiel do domu. Šli sme zo zadu k oknám. Keď sme tam došli, pozrel som sa hore.

„To je izba, v ktorej som bola ja?“ spýtala sa Elena pošepky a tiež sa pozrela hore na otvorené okno. Iba som prikývol.

„Nevyleziem tam,“ namietla.

„Nebudeš musieť.“ Vyčaroval som jeden zo svojích šibalských úsmevou a vyšvihol si ju do náručia. Ani sa nenazdala a už stála v izbe. Usmievala sa a oči jej žiarili. Bola taká krásna. Túžil som ju pobozkať. No než som sa dostal k jej perám: „Ale no ták. To sa budete pusinkovať, aj keď nám ide o život?“ spýtala sa s úsmevom Lilly.

„Mami! Ocko!“ kričal Damon. Dal som si prst na ústa, aby som im naznačil, že majú byť potichu. S úsmevom sme ich zobrali do náručia. Vyskočil som aj s Lilli. Nechal som ju stáť vonku a šiel po Damona. O chvíľu bol už aj on vonku pri svojej sestre.

„Damon…“ začala Elena, keď som prišiel po ňu. Nedal som jej možnosť dokončiť vetu. Umlčal som ju svojimi perami. Bozky mi oplácala a ja som ucítil jej slzy na mojich lícach.

„Neplač,“ povedal som zotierajúc jej slzu.

„Ja to zvládnem a ešte dnes budeš zaspávať vedľa mňa. Prisahám,“ povedal som, ale ani ja sám som tomu neveril. Ona mi to hneď aj potvrdila: „Ani ty sám tomu neveríš,“ povedala pomedzi vzliky. Nechýbalo veľa a rozplakal by som sa tiež, no niekdo vchádzal do izby. Zobral som Elenu a vyskočil von oknom. Postavil som ju k deťom.

„Damon, nerob to! Utečme spolu. Kašli na niake zdržovanie,“ žiadala ma. Som si istý, že cez tie krokodílie slzy už ani nič nevidela. Hrozne vzlykala a žiadala ma, aby som to nerobil.

„Nie! Ty to nechápeš? Nikdy nám nedá pokoj. Chceš utekať ako Katherin? S deťmi na rukách? Takúto budúcnosť pre nich nechcem a ty tiež. Musím to konečne ukončiť.“ S týmito slovami som vyskočil späť ku Klausovi a zaútočil na neho.

ELENA:

„Nie! Ty to nechápeš? Nikdy nám nedá pokoj. Chceš utekať ako Katherin? S deťmi na rukách? Takúto budúcnosť pre nich nechcem a ty tiež. Musím to konečne ukončiť.“ S týmito slovami Damon odišiel na istú smrť za Klausom a ja som sa rozplakala ešte viac. Neverím, že som ho nechala ísť a nezastavila ho. Ale čo mám robiť? Mám si vybrať medzi svojimi deťmi a medzi mužom, ktorého tak šialene milujem? To sa proste nedá a tak som tam len tak stála a plakala. Myslela som si, že Klaus po nás niekoho pošle, ale nik neprišiel. Keď som sa už konečne prebrala schytila som deti do náručia a utekala čo mi sily stačili. No v tom sa ozval hrozný tresk a ja som okamžite zastala. Pozrela som sa za seba a vystrašene skríkla: „NIE!“

DAMON:

Klaus môj útok očakával, takže ho s ľahkosťou odrazil. Letel som cez celú izbu a dopadol rovno na posteľ, ktorá sa v tom momente rozpadla. Postavil som sa, zobral kôl, ktorý sa z postele odtrhol a znova zaútočil. Viem, že Klaus nezomrie obyčajným kolom do srdca, ale aspoň ho to zdrží. Čakal útok no nečakal kôl. Ten sa mu zapychol hlboko do miesta, kde sa asi nachádza srdce a Klaus s bolestivým výkrikom padol na zem. Znova som zaútočil no Klaus si zatiaľ vybral kôl zo srdca a prepichol ma ním. Potom ma silno udrel a ja som vyletel von oknom. Klaus hneď za mnou skočil. Kôl som mal zapichnutý len kúsok pri srdci. Klaus sa sklonil ku mne a ja som mu ruku zaryl až do hrude.

„Toto, je za moju rodinu.“ Nahmatal som srdce a nemilosrdne som ho z neho vytiahol. No Klaus ešte stihol vytiahnúť kôl z mojej hrude a zapichnúť ho naspäť. Tentoraz priamo do srdca. Ešte som stihol zachytiť Eleninýn výkrik: „NIE!“ a potom už len celkom pokojná tma.

Laurika



2 reakce na Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 22 – Koniec Klausa, ale za akú cenu?

  1. Niki napsal:

    To si děláš srandu takhle to ukončit, doufám, že se stane nějakej zázrak a Damon to přežije :)

  2. Terka napsal:

    Povídky jsou krásné, a to jsem větší fanoušek Steleny :)
    Doufám, že číslo povídky 22 neznamená konec jako v seriálu :D

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Na světě je zavedeno, že spousta hloupých si hraje na chytré. Z chytrých, kterých je na světě nedostatek, jen ti nejchytřejší si hrají na hloupé.“ Jan Werich