Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 23 – Život ide ďalej

Dnes je pátek a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Život ide ďalej. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly u nás na webu najdete vždy v úterý a pátek. Přejeme příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Ešte som stihol zachytiť Eleninýn výkrik: „NIE!“ a potom už len celkom pokojná tma.

ELENA:

„To je tvoja chyba. Ty si tam naše deti nalákal. Prečo?“ znova som sa načiahla a strelila Stefanovi facku. V kuse len plačem už odvtedy čo ma Stefan odtiahol od Damonovho tela sem domov.

Hneď ako som počula rozbité okno, bežala som k Damonovi no bolo neskoro. Damon aj Klaus boli mŕtvy. Bolo neskoro. Prišla som oňho. Tentoraz nadobro. Už ho nikdy neuvidím, nikdy sa ma nedotkne, nepobozká ma, nevyčarí ten svoj arogantný a zároveň taký nežný a láskavý úsmev. Je mŕtvy. Ostala som sama. Deti ostali bez otca a ja bez jediného dôvodu existovať. Nemohla som ho zachrániť a príšerne ma to štve. Plakala som, obímala ho a stále dúfala, že sa preberie, že sa stane zázrak a on sa znova usmeje a povie, že je to v poriadku, že je so mnou, že ma miluje a nikdy ma neopustí. No zázraky sa nedejú a tak som len plakala a plakala.

„Elena, poď preč. No ták vtávaj! Musíme ísť,“ dohováral mi Stefan.

„No ták. Musíme to tu upratať než to niekto uvidí. Zober deti a choď do penzionu. Už aj!“ Nevnímala som. Stefan ma postavil a odvliekol do auta. Odviezol nás do penzionu a šiel „upratať“. Ja som len plakala. Celé dni. Ani som nevedela, kde a čo robia deti. Bolo mi to jedno. Nechcela som nič cítiť, chcela som len vidieť Damona. Iba na chvíľku.

„Elena upokoj sa konečne. Deti ťa potrebujú. Sú v izbe a nevedia čo sa deje.“ Ignorovala som ho.

„Počuješ?!“ Zvýšil hlas a nebezpečne sa priblížil. Zodvihol ma za ruky a pozrel sa mi do očí: „Elena, musíš začať znova žiť. Damon je preč musíš sa s tým už zmieriť!“ Neovplyvňoval ma. Proste mi iba dohováral.

„To ty si ho zabil. Je to tvoja vina,“ obviňila som ho a šla za deťmi do izby. Sedeli na posteliach, plakali a dívali sa von oknom.

„Deti …“ nedokončila som. Len som si mlčky prisadla k nim.

„Čo sa stalo mami?“ rozplakala sa Lilly. Bezmocne som sa na ňu pozrela.

„Viete, to čo sa stalo ockovi…“ nemohla som pokračovať. Tak inak: „Ludia niekedy umierajú. Je to tak a my sa s tým musíme zmieriť.“ Oboch som ich pobozkala na čelo a tuho ich objala. Moje deti sú teraz moja priorita. Musím ich vychovať, tak akoby to chcel Damon.

„Poďte. Pôjdeme sa kúpať,“ navrhla som s úsmevom.

„Na to kúpalisko, kde sme boli s ockom?“ spýtal sa Damon.

„Pre dnešok iba na záhradu do bazéna. Okey?“ Usmiali sa na mňa a šli sa obliecť do plavok. O chvíľu sa už besneli v bazéne a mne na tvári vyčarovali úprimný úsmev. Konečne! Po dlhom čase som sa úprimne usmiala. Aj oni sa smiali. Bláznili, užívali si a aspoň na chvíľku zabudli na katastrofické udalosti z uplynulých dní.

Od Damonovej smrti ubehol týždeň a my sme sa už ako – tak dostávali do starých koľají. Samozrejme, že už to nikdy nebude také ako pred tým, ale snažili sme sa. Moc nám k tomu nedopomáhal Stefan, ktorého prítomnosť sme museli znášať, ale čo už, je to jeho dom.

„Deti poďte na večeru,“ kričala som na nich z kuchyne. Skoro každý deň boli v bazéne a dnešok nebol výnimka. Pricupitali ku mne celý vysmiaty a úplne premočili kuchyňu.

„Mali ste sa najprv vysušiť,“ povedala som im s rehotom a vyutierala ich.

„Choďte sa prezliecť už je neskoro a je zima.“ Poslušne utcupitali do izby a prezliekli sa. Bolo už osem hodím večer. Ja som zatiaľ na stôl položila hranolky s ketchupom, ktoré sme dnes mali na večeru. Deti všetko zjedli a potom som ich šla uložiť do postelí. Potom som si chcela ísť pozrieť ešte telku, ale bol tam Stefan tak som to vzdala. Načo je takýto veľký dom, keď je v ňom jedna televízia? pýtala som sa rozhorčene samej seba. Šla som spať. No vlastne nie spať, ale čítať knihu. Interview s upírom. Ani neviem prečo práve túto knihu, keď som ju už čítala milion – krát a dokonca som niekoľko – krát videla aj film. Kniha je zaujímavá taká ako všetky knihy v Damonovej izbe. Premýšľala som nad tým, že si nájdem novú izbu, ale nakoniec som ostala tu. Aspoň trocha cítim Damonovu prítomnosť. Je krásne zaspávať s pocitom, že som v jeho posteli, aj keď bez neho.

Knihu som prečítala na prvý raz. Bola som hore do jednej do rána. Potom som konečne zaspala. No nemala som pokojný spánok. Zdalo sa mi, že je tu, že sa vrátil, že niakym záhadným spôsobom oživol a vrátil sa ku mne. Samozrejme bola to blbosť. Keď som však otvorila oči niekoho som zbadala. Silueta vyzerala presne ako Damon. Zbláznila som sa, usúdila som.

„Bože ja toto už nezvládam!“ zakričala som a tresla do steny. Rozplakala som sa. Do izby mi vtrhol Stefan: „Čo dopekla robíš?“ spýtal sa.

„Nič! Nechaj ma na pokoji prosím ťa,“ odvrkla som. Ignoroval to. Prišiel ku mne a sadol si vedľa mňa na posteľ. Pozrel sa mi do očí a začal rozprávať: „Musíš na neho už zabudnúť,“ ovpľyvňoval ma. Zas. No mala som železník.

„Stefan prestaň ma ovpľyvňovať! Choď preč a nechaj ma na pokoji!“ Prikázala som mu a bola nesmierne rada, že ma poslúchol. Zobrala som fotku, na ktorej som bola s Damonom a znova si ľahla: „Prečo si ma tu nechal? A ešte musím mať na krku tvojho mladšieho bračeka,“ prihovárala som sa mu s úsmevom aj slzami.

„Tak prepáč no, ale už som späť,“ počula som za mnou. Prudko som sa otočila a zbadala Damona.

Laurika



3 reakce na Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 23 – Život ide ďalej

  1. barča napsal:

    Dúfam,že Damon sa vráti, chýbal by tam hrozne a poviedka sa volá Zázraky sa dejú, tak snáď sa nejaký stane :)

  2. Denda napsal:

    Zázraky sa dejú :)

  3. Terka napsal:

    konečně :D

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Nikdy jsem nedopustil, aby škola stála v cestě mému vzdělání.“ Mark Twain