Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 28 – Elena

Dnes je úterý a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Elena. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly u nás na webu najdete vždy v úterý a pátek. Přejeme příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Zahľadela sa mi do očí: „Znova sa zamiluješ do Stefana. Opustíš Damona s deťmi a nikdy viac za nimi neprídeš. Spoločne odídete z mesta a začnete nový život. Len vy dvaja.“ Bola som ako omráčená. V mysli som mala len jeden cieľ a to odísť so Stefanom.

„Poď miláčik ideme,“ povedal Stefan sladko. Pobozkal ma a viedol bohvie kam.

„Ideme. Ty to vybav s Damonom,“ povedal znova tentoraz Rebekah. Rebakah sa zákerne usmiala a prišla ku mne: „Ty si mi zobrala brata, ja ti beriem manžela a deti. Už ich nikdy neuvidíš.“

„Zabiješ ich?“ opýtal sa Stefan. Mne sa do očí nahrnuli slzy.

„Nie. Zatiaľ.“ Znova sa zákerne uškrnula a upírskou rýchlosťou odišla. Ja som sa dívala na miesto, kde zmizla a rozplakala sa. Ani neviem ako si ma Stefan vyhodil do náručia a odišiel.

DAMON:

„Vrátila si sa niak rýchlo,“ usmial som sa a otočil. Za mnou stála vyškerená Rebakah.

„Neučili ste sa klopať?“ opýtal som sa. S nezáujmom pokrčila plecami: „Prišla som len na skok. Elena odišla so Stefanom.“ Po tejto vete mi úškrn zmizol s tváre a nahradila ho zmätenosť a strach.

„Čo?“ Namiesto odpovede prešla Rebekah ku mne: „Proste odišla. Ty sa teraz musíš starať o deti a nehľadať ju. Ak sa ju pokúsiš vyhľadať alebo kontaktovať nezaváham a svoje deti nájdeš v kaluži krvi a pre istotu aj prebodnuté kolom,“ zákerne sa uškrnula a upírskou rýchlosťou odišla. Bol som bezmocný. Aj, keď som chcel nájsť Elenu a opýtať sa jej čo sa to dopekla deje, nemohol som.

ELENA:

Znova som sa ocitla v dome niekoľko kilometrov od Mystic Falls, v ktorom som bola pred niekoľkými rokmi väznená a hneď na to zachránená Damonom. Nerobila som si nádeje, že sa to znova zopakuje, ale boli tu všetky spomienky a chvíle čo som tu s ním prežila.

„Vitaj doma,“ usmial sa Stefan. Ja som sa na neho pozrela a pretočila očami.

„Dúfam, že s tebou nemusím spávať,“ podotkla som urazene a naštvane. Stefan sa ku mne priblížil tak blízko, že som cítila jeho dych na svojej tvári. Zdvihol mi bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí: „Dávam ti mesiac.“

„Načo?“

„Za mesiac so mnou budeš dobrovoľne,“ uškrnul sa tak zákerne, že som sa ho až bála.

„To určite,“ povedala som a zavrela sa do kúpeľne. Keď som sa pozrela do zrkadla vydesila som sa. Vyzerala som hrozne. Oči opuchnuté od toľkého plakania, bledá tvár a zúfalý pohľad. Znova som si spomenula na úsmevy patriace mojim deťom a jedinému mužovy, ktorého milujem. Z ničoho nič mi prišlo zle a v najbližších minútach som nedokázala vnímať nič iné ako záchodovú dosku.

„Čo sa deje?“ Vletel do kúpeľne Stefan.

„Nič. Len mi prišlo zle,“ upojila som ho.

„Dám si sprchu a pôjdem si ľahnúť,“ oznámila som mu stále naštvane.

„Dobrú noc,“ poprial mi a zmizol. Konečne. Fakt na neho nemám náladu. Tak ako som povedala som aj spravila. Napustila som si teplučký kúpeľ a nechala myšlienky plynúť. Na chvíľu som aj zaspala. Snívalo sa mi o deťoch.

Zobudila som sa na klopanie: „Elena čo sa deje? Si v poriadku?“ pýtal sa Stefan.

„Veď už idem,“ povedala som otrávene.

„Spokojný?“ opýtala som sa ho neskôr, keď som vyšla z kúpeľne.

„Veľmi. Prečo si vracala?“ opýtal sa.

„Neviem Stefan. Proste mi je zle tak ma nechaj na pokoji,“ oznámila som mu a zaliezla do postele.

„Fajn. Dobrú noc.“

RÁNO:

Dnes ráno ma pre zmenu zobudil niaky kikiríkajúci kohút. Obula som si papuče a zliezla dolu do kuchyne. Stefan akurát robil raňajky. Palacinky myslím.

„Dobré ránko,“ pozdravil Stefan. Ja som ani nestihla odpovedať a znova som musela utekať na záchod.

„Zas? Nie je to niake divné?“ opýtal sa Stefan, keď som sa vrátila. Nechcela som si to pripustiť, ale takto som sa cítila naposledy, keď som bola tehotná.

DAMON:

„Lilly, Damon, poďte jesť!“ zakričal som do domu. Sedel som na záhrade a grilaval. Už je to asi týždeň čo som sa od Rebekah dozvedel, že moja manželka DOBROVOĽNE odišla s mojím bratom. Odvtedy sa snažím dvojičky dostatočne zabaviť. Chodíme na všeliaké kúpaliská, akcie, zábavy, do nákupných centier, zoo a niekedy – ako napríklad dnes – len rozložíme na záhrade trampolínu a grilujeme. To sme aj celý deň robili. Grilovali a zabávali sa. Poobede sa u nás zastavila aj Bonnie s Caroline tak som sa mal s kým aspoň porozprávať a zistiť čo je nové. Nuž nič nové som nezistil. Po Elene niet ani stopy. Akoby sa pod zem prepadla. Večer som uložil deti, odprevadil dievčatá a lenivo sa zvalil na gauč. O chvíľu som bol však vyrušený zvončekom na dverách: „Už idem!“ zakričala som. Keď som otvoril dvere ostal som len nemo stáť: „Elena?“ povedal som neveriacky.

Laurika



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Láska vdaných žen je nejcennější na světě, manželé o tom ovšem nevědí.“ Oscar Wilde