Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 4 – Tajná akcia

povídky

Dnes je úterý a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Tajná akcia. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly zde najdete vždy v úterý a pátek. Příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Kapitola 4 – Tajná akcia

Keď som si to prečítala, zistila som, že je to odkaz od Damona. Chce sa presvedčiť o tom, či som šla so Stefanom dobrovoľne. Musím nejako nájsť svoj mobil, aj keď neviem kde ho Stefan ukryl. Keď ho nájdem, musím dať Damonovi vedieť, že som nešla dobrovoľne. Mám proste pocit, že by to mal vedieť.

Na obed som dostala mäso s ryžou. Nesťažujem sa. Bolo to celkom dobré. Poobede si ma Klaus zavolal k sebe. Mal ma k nemu doviesť Stefan. Máme sa stretnúť v jeho izbe. Ešte som sa upravila a šla. Stefanova izba bola na samom konci tejto chodby. Zaklopala som. Stefan otvoril hneď:

„Tak tu si. Nech sa páči, poď ďalej,“ povedal so svojím úsmevom a pozval ma dnu.

„Áno, som tu. Tak už poďme za Klausom, nech to mám za sebou a môžem ísť domov.“

„Myslím, že domov tak rýchlo nepôjdeš,“ oznámil mi Stefan so samoľúbym úškrnom.

„A to zase prečo?“ spýtala som sa.

„Klaus má s tebou veľké plány.“ Tým sa náš rozhovor skončil. Stefan sa prezliekal a už by sme šli za Klausom no niekto mu zavolal:

„Prosím…“ povedal: „Dobre, ale ja teraz nemôžem,“ vysvetľoval: „Dobre, dobre, tak idem.“ Zložil. Počula som len to, čo hovorí Stefan, ale vyšlo mi z toho, že Stefanovi niečo niekto prikázal.

„Musím ísť niečo vybaviť. Ty tu zostaň a nerob hlúposti.“ Odišiel. Takže som v jeho izbe ostala úplne sama.

Môžem nájsť ten mobil, napadlo mi. Poobzerala som sa a začala hľadať. Prehľadala som šuflíky, skrine a nakoniec som šla do kúpeľne. Viem, je to absurdné, aby bol mobil ukrytý v kúpeľni, ale som zúfalá. Našla som ho. Bol ukrytý medzi krémami, šampónmi a sprchovými gélmi. Víťazoslávne som sa usmiala. No potom som s chodby počula kroky. Odložila som ho naspäť a sadla si na Stefanovu posteľ.

„Vybavené?“ spýtala som sa ironicky.

„To nie je tvoja starosť. Poďme. Klaus už na nás čaká.“ Znova zaviedol ku Klausovi na tretie poschodie.

„Aha, Elena! Konečne!“ usmial sa Klaus, keď sme prišli.

„Takže ty chceš ísť domov? Správne?“ spýtal sa.

„Áno. Rada by som,“ oznámila som mu.

„Chápem. Chýba ti Damon. Keby som mal istotu, že vy dvaja nič nenaplánujete na tvoju hrdinskú záchranu, dovolil by som vám sa stretnúť,“ povedal, prechádzal sa dookola a usmieval sa.

„Ale obaja dobre vieme, že Damon ťa bude chcieť zachrániť, takže to neprichádza do úvahy.“ Prevrátila som očami a Klaus pokračoval: „Ostaneš tu ešte týždeň.“

„Týždeň? To nie! Chcem ísť domov!“

„Ostaneš tu ešte týždeň. Bez vyjednávania. A teraz. Nech sa páči sadni si a ideme ti zobrať trochu krvi.“

S braním krvi sme skončili až o štvrtej. Bola som úplne vyšťavená, krútila sa mi hlava a bolo mi zle. Myslím, že toto už ďalší týždeň nevydržím. Musím sa dostať domov. Dnes večer si pôjdem do Stefanovej izby po mobil. Nech to stojí, čo to stojí. Za pokus nič nedám.

Na večeru sme mali cestoviny so syrom. Navečerala som sa, nastavila si budík na pol noc a šla spať.

Budík mi zvonil tak ako mal. Rýchlo som ho vypla, aby náhodou niekoho nezobudil, a šla som do Stefanovej izby. Dala som si len župan. Pred jeho dverami som sa poriadne nadýchla a potichu vošla. Stefan spal. V to som aj dúfala. Neviem čo by som spravila keby to tak nebolo. Zatvorila som dvere rovnako potichu ako som ich otvorila a šla som rovno do kúpeľne. Mobil som našla. Našťastie bol na tom istom mieste ako dnes poobede. Keď som sa vrátila do izby, Stefan nebol v posteli. Strašne som sa zľakla. Keď som sa otočila, stál za mnou.

 Laurika



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Snažme se žít tak, aby naší smrti litoval i majitel pohřební služby.“ Mark Twain