Povídka: „Zázraky sa dejú“ – Kapitola 5 – Nečakaná návšteva

povídky

Dnes je pátek a s ním další kapitolka povídky “Zázraky sa dejú“ s dnešním názvem Tajná akcia. Autorkou příběhu je Laurika. Pokud jste neměli možnost přečíst si předchozí díly, tak to můžete dohnat zde. Nové díly zde najdete vždy v úterý a pátek. Příjemnou zábavu a těšíme se na vaše komentáře.


Kapitola 5 – Nečekaná návšteva

Keď som sa otočila, stál za mnou.

„Čo tu robíš?!“ spýtal sa ma dosť naštvane.

Rýchlo, mysli, Elena, mysli, nejaká dôveryhodná výhovorka, pomyslela som si.

„Prišla som sa ťa spýtať, či by si nemohol nejako zariadiť, aby ma Klaus pustil domov. Damon sa bojí. Aspoň by som mu mala povedať, že mi nič nie je,“ povedala som to prvé, čo mi napadlo. Dúfam, že na to skočil.

„Nie! Nemôžem a ani nechcem nič zariaďovať. Ostaneš tu, pokým bude Klaus chcieť a môj braček sa s tým bude musieť vyrovnať.“

„Nechápem, ako sa z teba mohol stať taký debil a pokrytec,“ uzavrela som jednoducho a so silným buchnutím dverí som odišla z jeho do mojej izby.

Bože, to je taký imbecil, normálne sa začínam čudovať, čo sa mi na ňom tak páčilo, ale aspoň mám ten telefón a môžem zavolať Damonovi, pomyslela som si. Bola jedna hodina ráno, tak som to radšej nechala na zajtra. Bola som strašne unavená, takže som hneď zaspala.

Ráno mi priniesli úžasné raňajky a ja som si hneď spomenula na Damona a jeho posledné raňajky pre mňa. Nestihla som sa ani poďakovať. Chudák, bohvie, čo si teraz myslí. V tom odkaze bolo písané, že ak som so Stefanom nešla dobrovoľne, tak mu mám dať vedieť. Keďže som sa mu ešte neozvala, myslí si, že som sa so Stefanom dala znovu dokopy. Zobrala som mobil a chystala sa mu zavolať, no prerušil ma Klausov hlas. Vyšla som na chodbu a zistila som, že sa rozpráva so Stefanom v jeho izbe. Teda, ak sa izbou dá nazývať miestnosť, kde mi pravidelne berie krv. Bolo ich počuť, takže mali asi otvorené dvere.

„Je jedna vec, ktorá ma môže zabiť, takže, Stefan, uznaj, že som trochu nervózny,“ povedal Klaus zvýšeným hlasom. Ich debata ma zaujala. Trochu som sa priblížila k dverám a započúvala sa do ich rozhovoru.

„A aká je tá tvoja tajuplná zbraň?“ spýtal sa Stefan so záujmom.

„Dozvieš sa, ale až keď si budem na sto percent istý, že si lojálny.“ Prisahala by som, že Klaus práve vyčaril jeden zo svojich povrchných úsmevov.

„Ako myslíš,“ ukončil ich rozhovor Stefan. Po špičkách som sa doplazila až do svojej izby, pretože som počula, ako sa niekto blíži. Bolo to práve včas, pretože hneď na to okolo prešiel Stefan a niekoľko minút na to mi zazvonil telefón.

„Prosím?“ spýtala som sa.

„Ahoj, Elena.“

„Ako sa máš?“ spýtal sa Damon mierne naštvane.

„Nebuď urazený. Nemohla som ti zavolať. Doteraz ležal môj mobil v Stefanovej kúpeľni,“ oznámila som mu.

„Užívate si svoje druhé medové týždne?“ spýtal sa uštipačne. Prevrátila som očami a odpovedala:

„Žiadne medové týždne sme nikdy nemali a nie som tu dobrovoľne, ako si myslíš. Stefan ma sem pritiahol a Klaus ma nechce nechať ísť.“ Presunula som sa ku oknu.

„Zase mu šibe alebo čo?“ vykríkol Damon naštvane, až som sa zľakla. Musela som sa nad tým pousmiať. Mala som radosť z toho, že sa tak o mňa stará.

Bože, Elena, na čo to zase myslíš? Okamžite s tými myšlienkami prestaň, pomyslela som si.

„Elena? Si tam ešte?“ spýtal sa Damon trochu vystrašene.

„Áno, prepáč, zamyslela som sa,“ objasnila som.

„Kde si? Idem po teba.“

„Nie, nechoď. Za prvé, je to nebezpečné a za druhé, chcem tu ešte ostať. Klaus spomínal nejakú zbraň, čo ho môže zabiť a ja chcem zistiť, čo to je,“ povedala som. Naozaj chcem zistiť, čo je to za zbraň.

„Fajn, ako myslíš, ale aj tak mi povedz, kde si.“ Pozrela som sa von oknom, či nezbadám nejakú adresu alebo niečo. Mala som šťastie. Vedľa tohto domu stála tabuľka s nápisom Clementisova 5.

„Je tu tabuľka s nápisom Clementisova 5,“ povedala som, aj keď som nedúfala, že to bude poznať.

„Viem presne kde si,“ oznámil mi. Bola som prekvapená, aj keď Damon je samé prekvapenie.

„Dobre, tak ja ti ešte zavolám a poviem ti, čo som sa dozvedela,“ rozlúčili sme sa a ja som zložila.

Zvyšok dňa šiel strašne pomaly. Stefan nebol doma a Klaus bol nejaký nervózny či čo. Ja som len sedela zavretá v izbe a písala denník. Uvedomila som si, že mi strašne chýba Damon. Dnes som si niekoľkokrát spomenula na náš bozk v kuchyni Salvatorovcov. Na jeho jemné a sladké pery, ako sa dotýkajú mojich. Krásne modré oči, ktoré sa dívali na mňa s takou láskou, až to bolelo. Chcela som, aby bol pri mne, ale nešlo to. Prisahala som sama sebe, že na neho nebudem myslieť, lebo sa zbláznim.

Večeru mi doniesli až o ôsmej. Zjedla som ju a hneď som si aj ľahla. Dnes som nič také nerobila, ale bola som unavená. Hneď som zaspala. No v noci som sa zobudila, pretože mi bola zima. Keď som otvorila oči, zistila som prečo. Okno bolo dokorán otvorené a závesy viali na všetky strany.

Neochotne som sa zodvihla a išla ho zavrieť. Keď som sa vrátila do postele, niečo bolo inak. Niekoho som sa dotkla. V mojej posteli niekto ležal a ja som mu práve teraz ležala na hrudi. Zodvihla som zrak na miesto, kde by sa mala nachádzať hlava a úžasom mi padla sánka. Na mojej posteli sa v celej svojej kráse rozvaľoval Damon. Ruky mal za hlavou a nohy prekrížené. Bola tma, ale s istotou som vedela povedať, že vyzerá božsky. Zoširoka som sa usmiala a znova sa k nemu pritúlila.

 Laurika



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

„Mějte dobrou náladu. Dobrá nálada vaše problémy sice nevyřeší, ale naštve tolik lidí kolem, že stojí za to si ji užít.“ Jan Werich